Ten pocit, keď si si myslel, že si niekto viac ako oni. Pocit, že vraj si niekto lepší a máš o krok bližšie k dokonalosti. Pyšná chôdza, čosi zvláštne v pohľade a istota, ktorú by nemal nikto pokoriť. Je ako živel, ktorý zmetie všetko a nehľadí na ľudské city. Pozerá len na seba a svoje víťazstvá. Nechce sa dopúšťať chýb, zlyhaní a prehier. Nepokorí samu seba na kolená! Pýcha o pokore nepočula. Nikdy ju nevidela ani necítila. Nesnívalo sa jej o nej. Nepoznajú sa. A nemajú spoločné myšlienky.
Snaha dostať sa vysoko. Len vyššie a vyššie. Z výšok sa, ale padá nižšie. Každá hlbka má svoje dno. A tie pády bolia. Rany z pádov sa ťažko hoja. Zranenia sú hlboké, akokeby ľudské srdcia mali hlbku. Každá pýcha raz zažije pád. Na pokorenú pýchu nie je liek. A čas nezahojí všetky rany, tak ako sa to vraví. Zranené pýchy len kričia ticho a ronia slzy. A ich činy sa nedajú zobrať späť. Ľudia nezabúdajú na skutky čo ublížili, na slová čo ranili, na srdcia čo sa zlomili a osudy, čo sa zmenili.
Ľudia nezabúdajú, no Boh dokáže zabudnúť a utrieť slzy pýche. A raz sa pokorená pýcha môže tešiť, keď otvorí konečne oči a uvidí svet bez slz, a poučí sa z pádov.
A dnes len ty a Boh vie, čo všetko ti priniesla tvoja pýcha...