Malo by byť počuť hlas volajúceho na púšti. No v ľudskej duši neostalo miesto pre ticho. Ostalo len miesto pre urážky a bolesť. Hlas volá a ty kráčaš ďalej, akoby ťa nezaujímalo, že raz sa zastaví čas aj v tvojom srdci, čo zabije ho vlastné svedomie. Všetko sa len tak ponáhľa a ponáhľajú sa aj duše v adventnom tichu......
Sedím len tak bezmyšlienkovito v autobuse. Má krásne oči. A bielu paličku v ruke! Hej, veď on je slepý. Vodič autobusu vystupuje, vedie ho a pomôže mu sadnúť si. Mám chuť sa rozplakať, ešte pred chvíľou som v duchu premýšľala, že meškal 10 minút. Veď tak chlapík počul adventné ticho, akoby začul ten hlas, čo kričal z púšte. Zastavil sa a nebežal ďalej, len tak, akoby sa nemal zastaviť čas. Vyrovnal cestu Pánovi. Lebo, čo ste urobili jednému z mojich maličkých, akoby ste mne urobili.
Podávam ruku človeku, čo má pokrivené ruky. Mohla by som mu ublížiť? Hej, veď má aj krivé nohy a ledva sa vlečie. Na tvári taký blažený výraz a v duši pokoj, čo ma tak hlboko zasiahol. Kripel jeden! Tak by ho nazvali mnohí.....Ten "kripel" však kráča vpred v adventnom tichu. Kráča so svojími krivými nohami rýchlo dopredu k Pánovi.V tvári odhodlanosť, taká , že by ho nik na svete a žiadna moc nezastavila. "Telo Kristovo" a spokojne odchádza na svoje miesto. Prečo aj zdraví nekráčajú vpred k oltáru, ale zostávajú kdesi v diaľke v tom neznesiteľnom hluku. Treba si brať príklad od mrzákov! A zrazu v adventom tichu sa človek pozrie na svoje nohy a ony sú zdravé. Zrazu vieš, aký si dostal dar, nevďačník. Vďačnejší sú aj tí chudáci, čo začuli hlas a začali vyrovnávať chodníky......
Hej, kdesi v diaľke som začula hlas z púšte ako na mňa aj na teba volal. Poupratuj si v duši. Veď raz sa zastaví čas a príde Pán. Príde aj na tieto Vianoce...
A všetko rýchlo kráča ďalej bez zastavenia na okamih v adventnom tichu, akoby sa nemal zastaviť čas...